Takto nejako by sa mohla začať storyo tom, ako som stretla svoju životnú lásku. Žiaľ,táto má iné pokračovanie. „Vidím, žesa ponáhľate, ale dlho vás nezdržím. Ste ešteštudentka, alebo už makáte ako drak? Cha-chá. Čerstváabsolventka, nó to vám asi neplatia veľa, ja som tiežnedávno končil. A čo ste študovali ak sa smiem spýtať?“Zamračím sa, chalan sa mi prestáva páčiť, jenejaký slizký. „Žiadny strach, nie som jehovista,cháá, Inak ja som David, mimochodom. Katy? TákžeKatka, ste z Trnavy? No vidíte, tam sa zoznámili mojirodičia, nebyť toho, nie som teraz tu, hehe. Máte telefón?Nie, nebojte, nie som ten otrava, čo si od vás ide pýtaťčíslo. Kto vám ho platí, keď sa smiem spýtať?Jasné, firemný je najlepší, cha-cha, ale na tomsúkromnom tiež niečo prevoláte, nie? No vidítea ja VÁM teraz ponúkam darček, ak správneodpoviete na moju otázku. Nie, nebojte sa, žiadny háčikto nemá...“ A mele si ďalej.
Sledujem ich už dlhšie, ale vposlednej dobe sa tuším premnožili, navyše sú oveľaprefíkanejší. Neviem, ako ich správne nazvať,asi pouliční obchodníci. Užsom mala tú česť s predajcami kozmetiky, parfémov,telefónnych paušálov, poistenia, finančnéhopradenstva... Stokrát si môžete povedať, že sanenecháte zastaviť a oni si nájdu niečo, čímvás donútia vypočuť ich. Ste v pasci rečičiek,srandičiek, informácií. Odvážia sa aj k telesnému kontaktu - podaniu ruky či priateľskému potľapkaniu. Ktovie, ako dlho ich taktoškolili, alebo to majú v sebe? A vôbec, kde berútoľko energie a odhodlania, nedopujú ich niečím? Keďmladý skončil svoj viac-menej monológ prerušovanýmojimi úsečnými odpoveďami, mala som sto chutíúprimne mu zatlieskať a povedať, že bol fakt dobrý atamtie dve tety, čo práve vyšli z butiku by si určite dalipovedať. „Díky, som spokojná s tým čo mám,“poviem, keď z neho konečne vylezie, že darček je podmienenýnákupom nejakej služby a záväzkom na 15 mesiacov.Ešte sa ma snaží prehovoriť, ale keď už viditeľneodchádzam, úsmev z jeho tváre zmizne a on sarozbehne k ďalšej potenciálnej obeti.
Rozmýšľam. Niekto sa asiukecať nechá, inak by to nerobili. Tá služba, čo miponúkal by sa mi možno aj zišla, ale...zrejme nebudem jediná(ak áno, tak veľké sorry), keď poviem, že už zprincípu si ju nekúpim. Jednak som strašne nedôverčivávoči tomu, čo nepoznám a druhak nemám rada, keď miniečo vnucujú. A hlavne mám pocit, že tých, čozastavujú ľudí na uliciach, je už fakt nejako veľa.Aj keď na predajcov suvenírov pri Eiffelovke to ešte stálenemá :)
Keď teraz vidím podobnýchujov v oblekoch alebo tety v kostýmčekoch, ktoré súich poznávacím znamením (aj keď nielen ich),trošku s nimi súcitím (raz som robila promotérkuv Tescu), dosť veľa ich obdivujem a hlavne ľutujem, že užnerobím v regionálnych novinách a nehľadámrespondentov do ankety „Neprekážajú vám psieexkrementy v parkoch?“, ako kedysi. Mohli sme si navzájompomôcť :)
