V poslednej dobe si to hovorím častejšie. Keď sypez rukáva dátumy a ja sa zahanbím, že som vytretá z dejepisu, keďsa aj v kritickom pubertálnom veku vyhýba alkoholu a cigaretám, má svojnázor a kašle na módne trendy.
Moja ségra. Čo z nej len bude? Viem si ju predstaviťako právničku, političku, historičku, novinárku. Ale aj krajčírku, kuchárku čiupírku :D Ku všetkému má totiž sklony.
Pamätám si ako raz vletelado izby.
„Kat, zabijem ťa!Určili ma za šéfredaktorku, lebo vraj aj ty si bola, takže to mám po kom mať.“
História sa opakuje.Len akosi skoro.
Krv mi pije najmä keď ju stretnem v meste v mojejsukni alebo obľúbenom tričku. Keď používa moju kozmetiku a blokuje pri tomkúpeľňu. A vôbec nepočúva, čo jej kážem, lebo... zabúdam na to, že už nemá päťako keď som pre ňu chodila do škôlky a musela sa ma držať za ruku. Už nieje ani to „otravné decko“ s ktorým som sa „musela hrať“, namiesto toho,aby som bola s kamarátmi. Ani to citlivé dievčatko, ktoré vždy vedľav posteli plakalo, keď sa naši hádali.
Ako najmladšia sa naučila byť samostatná, drzá a mať, ako by povedali naši, „hubuako mäsiarsky pes“. S vysokým intelektom a suchárskym humorom sa asiuž narodila. Nepochybujem, že všetko raz zúžitkuje.
„Dobré to je, Bet,“poviem uznanlivo.
„Dík,“ zaškerí sa, alevidím na nej, že je rada, že som rada.
Minule mi s hrdosťou oznámila, že jej niekto tipoval19.
Ani nie týždeň na to som jej ja s ešte väčšou hrdosťouoznámila, že aj mne tipovali 19.
(Pritom v obidvoch prípadoch boli takmer príšerneďaleko od skutočnosti...)
A raz sa nám obidvom páčil ten istý chalan! Mal 20 :)
Nikdy som jej tak seriózne nepovedala, že ju mám radaa že ju uznávam. Neviem, či to niekedy spravím, lebo v týchto veciachsme rovnaké.
„Nebuď patetická,“nahodí asi drsňácky výraz.
„Nie som. Veď to lentak, akože chápeš, že ťa akože celkom v podstate dajme tomu že pomernedosť uznávam. Vážne,“ začervenám sa.
…
Keď som mala sedem a brat päť, hrali sme sav izbe. Prišla za nami mama a povedala, že má pre nás novinku –budeme mať bábätko. Vtedy by mi nenapadlo, čo sa z neho za 15 a polroka vykľuje.
Mimochodom, dodnes ma neznáša za to, aké meno som jejvybrala.
Malé ponaučenie na záver – nikdy sa nepýtajte sedemročnéhodecka, aké meno by dalo svojej sestričke.
